Definícia Hlbokej Demokracie

Koncept hlbokej demokracie vyvinul Arnold Mindell. Definuje sa ako postoj a princíp.

Postoj:

Hlboká demokracia je postoj, ktorý sa zameriava na uvedomenie si nie len centrálnych, ale aj marginalizovaných častí a hlasov. Tento typ uvedomenia sa dá aplikovať v skupinách, organizáciách, pri vlastných vnútorných zážitkoch, v konfliktoch atď. Keď si dovolíme brať vážne aj zdanlivo nedôležité udalosti a pocity, môže to priniesť v skupinách a pri vnútorných konfliktoch neočakávané riešenia.

Princíp:

Na rozdiel od “klasickej” demokracie, ktorá sa zameriava na vládu väčšiny, považuje hlboká demokracia za dôležité všetky hlasy, názory, stavy vedomia a rámce reality. Hlboká demokracia tiež tvrdí, že informácie, uvedomenie a rámec, ktoré tieto hlasy nesú sú všetky dôležité na porozumenie úplného procesu systému. Význam týchto informácií sa objaví vtedy, keď sa všetky tieto rámce a hlasy navzájom spolu vzťahujú. Hlboká demokracia je proces vzájomného vzťahu, nie stavový stabilný obraz, či súbor pravidiel.

Stručná história hlbokej demokracie

Hlboká demokracia je psycho-sociálno-politickou paradigmou a metodológiou. Tento termín sa po prvý krát objavil v knihe Leader as Marshall Artist (Mindell, 1992). Mindell, fyzik a jungiánsky analytik skúmal a písal veľa o tom, ako uvedomenie vytvára realitu a ako to vnímame na rozličných úrovniach vytváraním rozličných rámcov reality. Príkladom je naše vnímanie času: merateľná realita tikajúcich sekúnd, snové “subjektívne vnímanie času, ktorý plynie počas stretnutia s milovaným človekom, a esencia snenia (sentient essence) bezčasovosti vo chvíli, keď zachytíme moment východu slnka, ktorý je mimo vnímania času tak ako ho poznáme a na chvíľu nahradí koncept budúcnosti nádejou. Mindell svoju paradigmu nazýva procesová práca, a v mnohých knihách formuluje jej princípy a demonštruje, ako môžu byť používané v psychoterapii. Koncom 80-tych rokov ich začal formulovať ako politický princíp, ktorý nazýva hlboká demokracia. Na rozdiel od “klasickej” demokracie, ktorá sa zameriava na vládu väčšiny, považuje hlboká demokracia za dôležité všetky hlasy, názory, stavy vedomia a rámce reality. Hlboká demokracia tiež tvrdí, že informácie, uvedomenie a rámec, ktoré tieto hlasy nesú sú všetky dôležité na porozumenie úplného procesu systému. Hlboká demokracia je postoj, ktorý sa zameriava na uvedomenie si nie len centrálnych, ale aj marginalizovaných častí a hlasov.

Tento typ uvedomenia sa dá aplikovať v skupinách, organizáciách, pri vlastných vnútorných zážitkoch, v konfliktoch atď. Keď si dovolíme brať vážne aj zdanlivo nedôležité udalosti a pocity, môže to v skupinách a pri vnútorných konfliktoch priniesť neočakávané riešenia.

Hoci sa termín a koncept hlbokej demokracie v súčasnosti používa v rôznych skupinách rozličným spôsobom, má spoločného menovateľa, ktorý Mindell veľmi dobre popisuje: Zážitok hlbokej demokracie je proces prúdu, v ktorom sú všetci zúčastnení herci na javisku potrební na tvorenie hry, na ktorú sa dívame.

Na celom svete sa súbežne objavujú pokusy implementovať hlbokú demokraciu. Konvenčná demokracia sa usiluje zahrnúť všetkých ľudí do politického procesu, hlboká demokracia to posúva ďalej tým, že sa snaží o hlbšiu úroveň dialógu ktorá zahŕňa všetkých ľudí nie len v zmysle volebného práva. Dáva tiež priestor pre rôzne protichodné názory, napätia, pocity a štýly komunikácie spôsobom, ktorý podporuje uvedomenie si relatívneho ranku, moci a privilégií a spôsobov, ktorými tieto majú tendenciu marginalizovať rozličné názory, jedincov a skupiny.

Hlboká demokracia je pocit, že svet je tu na to, aby nám pomohol stať sa úplnými a že my sme tu preto, aby sme pomohli svetu stať sa úplným (Mindell, 1992).

Myšlienka podporovania hlbšieho dialógu tu existuje prinajmenšom od čias, keď Platón presadzoval, aby boli ženy zahrnuté do verejných diskusií. Atény potrebovali inteligenciu všetkých a nemohli si dovoliť neakceptovať ženy ako mysliteľky a vodkyne. Aj keď Platón nerozšíril svoju myšlienku aj na otrokov, iné rasy a iných ako len nižšiu triedu žien, zasial kultúrne semienko, ktoré potrebovalo ďalších 2500 rokov na to, aby vyklíčilo, a len teraz začína prinášať ovocie.

Facilitovanie protestu vládou je výzvou, pretože politická a byrokratická zotrvačnosť jej zabraňuje v tom, aby bola otvorená zmene zvonka. Potlačenie pokojného protestu v mene udržania poriadku je represiou, zatiaľčo nepokojný protest zaváňa anarchiou. Výzvou je potom rovnováha: obhájiť právo slobody slova a zhromažďovania a zároveň zvládať verejný poriadok a početné pokusy zastrašovania, či násilia.

To je veľmi ťažká úloha na zvládnutie. Závisí od záväzku tých, ktorí majú moc udržiavať inštitút demokracie a normy individuálnych práv, od záväzku väčšiny podporovať toto úsilie a od záväzku marginalizovaných skupín limitovať svoje formy protestu. Publikácia Americkej vlády pod názvom Čo je demokracia hovorí, že “demokratické spoločnosti sú schopné vydržať aj ten najhorkejší nesúhlas svojich občanov – okrem nesúhlasu s legitimitou demokracie samotnej” (US Department of State, 2004). Aspektom hlbokej demokracie je symbiotické spojenie medzi demokraciou a ľudským rozvojom.

Jedným z primárnych záujmov hlbokej demokracie je využitie, zvládanie a uvedmonenie si metazručností (Arnold Mindell, 1992, s. 49). Koncept otvorenosti diverzite a dalógu medzi rozličnými pohľadmi neznamená že facilitátor je mäkký, to je len jedna metazručnosť (hoci je často prejavom nedostatku uvedomenia). Facilitátor musí praktizovať, zosobňovať a vyjadrovať aj iné metazručnosti, ako sú tvrdosť, hnev, neovládateľnosť, lásku, odstup, záujem o to, aby sa druhí mali dobre a nefalšovanú túžbu dosiahnuť konsenzus. Niektoré z menovaných metazručností sú prirodzenými reakciami. Ale ak facilitator používa svoju vnútornú reakciu na lepšiu formuláciu svojej intervencie, je to metazručnosť. To je dôvod, prečo je vnútorný ľudský rozvoj facilitátora – vnútorný psychologický a spirituálny rast a vnútorný pokoj – taký dôležitý.

Hlboká demokracia zahŕňa nie len otvorenosť iným jedincom, skupinám a odlišným pohľadom, ale aj otvorenosť zážitkom – pocitom, snom, telesným symptómom, zmeneným stavom vedomia, synchronicitám a uvedomenie si signálov, rolí a štrukturálnej dynamiky interakcie medzi zúčastnenými stranami. Represia a vykorisťovanie sú dve najzákladnejšie moderné formy štrukturálneho násilia, kardiovaskulárne choroby a rakovina sú dve najzákladnejšie somatické stavy, ktoré priniesla modernizácia. Represia a kardiovaskulárne choroby sú podobné v tom, že obe bránia cirkulácii. Vykorisťovanie a rakovina sa podobajú v tom, že časť sociálnych či ľudských organizmov žije na úkor iných. Výskum mieru a zdravia sú si navzájom metaforami, môžu sa navzájom od seba učiť. Teórie mieru a lekárskej vedy podobne zdôrazňujú úlohu uvedomenia a mobilizácie v liečení.

Vzťah medzi somatickými zážitkami, zmenenými stavmi vedomia a konfliktom môže byť nie len metaforický. Ikeda hovorí, že Budhizmus (a iné spirituálne tradície) “transcenduje dimenziu na ktorej sú všetky fenomény vnímané ako navzájom prepojené a odhaľuje dynamiku univerzálneho života od ktorej závisia všetky vzájomné vzťahy.” Podobne Procesorientovaná psychológia a jej teórie a prax Worldworku využíva zážitkové fenomény na odhalenie hlbšej základnej univerzálnej dynamiky a jej vzájomných vzťahov na praktickej úrovni.